Individualita je tá kritická časť ľudského ja, ktorá je mnohým ľuďom tak nepríjemná, že potláčajú sny a denné prežívanie do takej miery, až vymizne samotný prah uvedomovania.
Odhalenie masky osobnosti vyvoláva v týchto ľuďoch panickú hrôzu, preto sa kŕčovite držia ilúzie a maskujú sa falošnou tvárou osobnosti. Akonáhle človek zabudne na svoju prapodstatu, je individualita dočasne odštiepená od vedomia a egoistické zmýšľania nasadzuje takémuto jedincovi nepravdivú a neskutočnú masku osobnosti. Tak sa stáva obyčajným nástrojom ega. Samozrejme i v takomto prípade svitá človeku nádej. Z hlbín vnútra každého jedinca povstáva nezabudnuteľné nutkanie, ktoré je charakteristické ako nutkanie po realizácii, po uskutočnení. Avšak takéto nutkanie býva v bežnom živote značne skreslené náplňou vedomia každého ľudského jedinca. Preto sa ľudia snažia dosahovať určitých cieľov v hmotnej rovine, cieľov, v ktorých stále nenachádzajú šťastnú realizáciu. Jedno chcenie po splnení nahradzuje ďalšie, a tak v nekonečnom reťazci chcenia človek nevidí svoje utrpenie vo vzorci: to chcem a to nechcem. Preto ľudstvo nikdy nenadobudne šťastie v stále viac technicky vybavenom svete, aj keď bude naplnený tými najúžasnejšími vynálezmi.
Proces hľadania individuality človeka by sa dal tiež nazvať spomínaním na minulý, dávno zabudnutý stav božskej podstaty. Minulosť je spojená s koreňmi, z ktorých sme vyrástli my samotní a z ktorých vyrástla aj mytológia všetkých národov. Potom nie je ťažké prehlásiť, že s individualitou rezonuje uzdravujúci prameň mytológie. V dávnych dobách nebola mytológia obyčajným rozprávkovým príbehom, ale živou citovou a duchovnou realitou. Ale až s uprednostňovaním masky osobnosti sa mytologické prežívanie duchovnej prítomnosti zatlačilo pod hranicu denného vedomia a stále rastúce ego osobnosti zašľapovalo jedinú pravdivú individualitu do kútika strápenej duše. Mytológia je mocným fenoménom, ktorý je svojou netušenou hĺbkou, trvalosťou a univerzálnosťou zrovnateľný len s nekonečným Vesmírom.
Ak je človek premožený predstavou o sebe samom – personou (maskou), pripomína človeka zamrznutého v ľade, človeka, ktorý je chladným ľadom oddelený od všetkej pozemskej krásy a radosti. Návrat k individualite je bolestivý, mnoho úprimných sĺz potečie než sol života a teplo lásky rozpustí studené zovretie ľadu. Rozpoznanie, že osobnosť nie je ľudskou dušou, nie je paradoxne dosahované, ale po odložení všetkých lží sa zjaví v celej svojej prirodzenej kráse, pretože pravda bola stále vnútri a len veľa hlúpych lží ju zakrývalo. Potom človek konečne chápe ako ho jeho panovačné ego naháňalo z „boja“ do „boja“, nútilo ho zdolávať stále vyššie hory a prekonávať stále širšie hranice. Tak nepretržite bez odpočinutia od kolísky až do hrobu ego zamestnávalo myseľ v dosahovaní zbytočných cieľov a znemožňovalo rozpoznávať pravdu, ktorá bola prekrývaná novými nánosmi splnených a nesplnených prianí. Objavovať svoju skutočnú tvár, svoju individualitu je neľahkou úlohou a k bolestným objavom poškvrnenej individuality ja zapotreby mnoho odvahy a statočnosti. Predpokladom je odmietnutie všetkých očakávaní, ktorými človeka zahrňuje jeho široké okolie a s ktorými sa takmer alebo úplne stotožnil.
Čo človeka vedie k odmietnutiu ega osobnosti po nájdení pravej skutočnosti prostej bolesti ľudského sveta? Je zákonité, že jedine bolesť, smútok a utrpenie dokážu rozbiť dokonale nasadzovanú masku osobnosti. Keď sa šíp „krutého“ osudu zaryje hlboko do ľudského srdca, nastáva jedinečná situácia pochopiť bolesť, ktorá neprišla v mene zúfalstva a beznádeje, ale v mene bdelosti. Práve bdelosť sa stáva kľúčom k odomknutiu okovov, ktorými človek nevedomky spútaval svoju individualitu.
Nemecký filozof Friedrich Nietzsche popísal vývoj ľudského vedomia v troch stupňoch. V prvom stupni sa človek podobá tupej, ospalej ťave, ktorá je spokojná sama so sebou. Ťava, rovnako ako človek v zajatí osobnosti, žije v neustálom sebaklame, že práve ona je vrcholkom hory. V druhom stupni, keď si človek uvedomí obmedzenosť svojho doterajšieho života, sa z neho stáva lev. Revajúci a spurný lev sa začne brániť obmedzujúcim požiadavkám druhých a ako kráľ vystupuje z davu, aby hrdo bránil svoju pravdu, ktorú práve spoznal. Lenže pravdu vnucuje ako zlý kráľ i druhým, a teda musí prísť tretí stupeň, ktorý múdry filozof pripodobnil k nevinnému dieťaťu. V nepoškvrnenom detskom vedomí sa rozplynie vzdor leva a iným vnucovaná pravda, dieťaťu patria atribúty čistoty, nevinnosti, lásky a slobody bez známky strachu, s plným odovzdaním sa samotnému bytia. Stupeň dieťaťa obdaruje vedomie novým rozmerom, za ktorým už nie je čo nachádzať. S očistenou mysľou vidí krásu sveta, nekonečnosť nočnej oblohy, blaženosť a posvätnosť existencie, nič nevlastní a je všetkým. Duchovná cesta je v skutočnosti postupné preberaní funkcie persony individualitou. Predstava o nás samých – persona je asimilovaná podstatou nás samých – oslobodzujúca sa individualitou. Persona zanesie ľudskú myseľ množstvom želaní, chcení a vzápätí nechcení, túžbou a odmietaním, láskou a nenávisťou. Ako nenásytný hlúpy človek v moci osobnosti ukladá nepreberné množstvo predmetov denne do vlastnej mysle, a potom mu nezostane ani kúsok mysle pre slobodný život v pokoji a mieri. Myseľ človeka zakliateho v osobnosti predstavuje smradľavé smetisko, ktorého jedovaté výpary sa neustále vynárajú a nikdy neprestávajú otravovať život jemu samému i život spoločnosti okolo neho. Myseľ je moc malé smetisko, a tak z neho aj v čase spánku vypadávajú rôzne odpadky a zamorujú sny temným mrakom. Na človeku, ktorý sa vzoprie panovačnému egu, je, aby postupne vyčistil svoju myseľ od nánosov zbytočností, lebo jedine tak vytvorí miesto pre žiarivú krásu, ktorá ľudstvu odjakživa patrila.
Individualita je podstatou, ktorú ego skrýva práve pre záporné vlastnosti. Ego stavia osobnosť za každú cenu do žiarivejších svetiel a žiaľ raz bude musieť každý človek cenu žiarivých prívlastkov zaplatiť. Individualita je teda súčasný stav duše skrývaný za maskou osobnosti.
Preklad z češtiny.