Zišli sa tie kmene, kmene nesúrodých druhov,
v krásu sfarbené, o niečo ako pocit prosiace.
Prebývajú všade vôkol, cítia ich aj koníky slnečných lúčov,
lúčov, ktoré vypaľujú medzery do našich životov.
Musíme skákať, lietať, sa aj jašiť a
tie temné tiene do jadra Zeme splašiť.
Idea prebývajúca v tých čo žijú na vetvách vesmíru,
toho, ktorý je známy aj samotnej neznámej.
Voda vylieva jazierka do ničoty,
ničoty tak nereálnej, až je jej reálnosť slobodná prirodzenosťou.
Rozštiepené vidličky skáču na kvety, bojujú, šomrú a trasú sa od zášti.
Musia sa uhýbať múdrym včelám, včelám tak silným ako samotné Slnko.
Zrazu mraky nastavili tvár a voda sa začala sypať ako slová do tejto básne,
vidličky sa roztopili, včely narástli a kvety nahlas voňali.
Najprv sa zjavil jej tieň nad celým svetom,
pohlcujúc čo do vtedy tak silne vnímal som.
Nie je to čo cítila keď tanier prebleskol nad vankúšom a jej duša
sa rozpálila, rozšľahala ich do kopy, boli ako dve kvapky, ktoré sa vzrástli
do kolotoča plného vášne, na nočnej oblohe dýchali, tak slobodne.
Celá debata | RSS tejto debaty